Píše Martin Petro, článok publikujeme so súhlasom www.takurcitee.sk
Kedysi som chodil na Slovan. Pravidelne ako hodinky. Dedo bol funkcionár, brával ma do čestnej lóže a na sídlisku som bol vďaka tomu za machra. Cestou na zápas sme v jeho starom favorite tipovali, či príde viac alebo menej ako 10 tisíc ľudí. Upozorňujem, že to nie sú príbehy z federálnej ligy. Píšem o dobe, keď Slovan trénoval napríklad Stano Griga.
TRIDSAŤ TISÍC ĽUDÍ NA VRCHOLE
Majstrovská sezóna 1998/1999 sa mi do pamäti zaryla najviac. Slovanu vystrieľal titul Jančula s Majorošom, aj keď dali o desať gólov menej ako najlepší strelec ligy, Martin Fabuš. Liga bola vtedy plná veľkých osobností, kvalitných mužstiev a atraktívnych zápasov. Dobrý bol Inter, Trnava aj Košice. Najlepším na chrbát dýchala Žilina a Trenčín, tigre budúcnosti, ktoré vtedy bojovali o dnes už mŕtve Intertoto.
Griga odišiel ku slovenskej dvadsať jednotke. Bol to v tom čase dobrý krok, myslím si. Prevzal famóznu generáciu, ktorá hrala na domácich ME 2000 semifinále a následne išla na olympiádu do Sydney. Na podobný úspech naši juniori odvtedy čakajú.
Dá sa povedať, že Slovan v sezóne pod Grigom zažil svoj vrchol. Aspoň čo sa týka obdobia po samostatnosti. Klub mal v tom čase všetko; hráčov, fanúšikov, relatívne fungujúce štruktúry. Pamätám si, ako v roku 1999 na Tehelné pole vybehlo po poslednom zápase 30 tisíc ľudí. Bol som jeden z nich – na také veci sa nezabúda.
Slovan odvtedy získal ďalšie štyri tituly, ale tie už nemal kto oslavovať. Nebolo kde, nebolo prečo.
DOLE VODOU
Pamätám si aj časy, keď to začalo ísť dole vodou a dole vodou to začalo ísť v podstate hneď od ďalšej sezóny. Viacerí hráči z úspešného ročníka sa rozutekali – pre mnohých to bola posledná šanca skúsiť zahraničie (Miro König napríklad). Čo im môžete zazlievať? Slovan skončil tretí, najlepším strelcom mužstva bol Stano Varga, a to je veľavravné.
Ľudia boli aj tak plní očakávania. Chceli Európu. Bolo to predsa tesne po tom, čo Košice pohostili Juventus Turín a Manchester United. Slovan ale skončil v predkole. Na Famaguste. Veru, Cyprus belasých terorizoval už vtedy.
Aj naďalej som chodil pravidelne ako hodinky. Prehra 0:3 s Jeglavou nebola prvá (a asi ani posledná). Slovan týmto výsledkom prehral v pohári UEFA aj v roku 2000. Dokonca doma. Za Dinamo Záhreb vtedy hrával Boško Balaban a strelil nám neskutočný gól. Slovanistov porazili Chorváti aj na tribúnach, aj keď ich prišlo iba 5 000, zatiaľ čo domácich bolo trikrát toľko.
Cestou zo zápasu sme boli ticho. Ja aj dedo. Ak vaše mužstvo prehrá na vlastnom štadióne 0:3, nemáte chuť rozprávať. Vystúpil som z auta, počkal, kým dedo odíde a rozplakal som sa. Áno, presne také vážne bolo vtedy fandenie Slovanu – niečo to znamenalo. Domov to bolo od auta asi 40 krokov. Dlhšie som plakať nemohol, mal som predsa 14 rokov, môj priestor na smútok bol iba medzi autom a vchodovými dverami. Ten som maximálne využil a doma som sa tváril, že som z výsledku iba nahnevaný.
DNO
Slovan pár rokov na to zažil úplne dno. Vypadol z ligy. Tréner Goffa bol pri tom a teraz na to vo svojom statuse spomínal. Považoval to vtedy za najväčšiu hanbu v histórií klubu. Hráči nemali výplaty a hrali zle, lebo bez výplat sa dobre hrať nedá. Na ihrisku bojovali, aj keď boli šance iba teoretické. Fanúšikovia nechodili v obrovských počtoch ale chodili, pretože za ich klub stále hrali skutoční Slovanisti.
Chodil som aj na druhú ligu, aj keď to už nebolo pravidelne ako hodinky. Vo futbalovom manažérovi som to považoval za parádnu výzvu – dostať Slovan z druhej ligy až do skupinovej fázy Ligy majstrov. Mne sa to podarilo, Slovanu sa podaril iba návrat do ligy, no aj to stačilo. Bol pri tom legendárny tréner Jankech a množstvo srdciarov.
Ďalšie dva roky boli fantastické, aj keď Slovan nemal majstrovské ambície. Skončil tretí a potom piaty. Opäť som chodil pravidelne ako hodinky, teraz dokonca aj na štadióny súperov. Symbolom novej éry bol veľký návrat do Európy. Výjazd do Viedne na miestny Rapid bol nezabudnuteľný. Samuel Slovák znížil v poslednej minúte na 1:3 a doma to Slovan takmer otočil.
Medzičasom sa ten istý Samuel Slovák stal po Lacovi Peckovi posledným trénerom klubu, ktorý si svoje miesto na lavičke zaslúžil. Rapid Viedeň medzitým postavil nový štadión. Slovan medzitým ten svoj zbúral. Potom premaľoval štadión svojho bratislavského rivala, ktorý už neexistuje. Rovnako ako neexistuje aj ďalší bratislavský rival z opačného brehu. Po tom ostala iba diera pri moste a bohatý majiteľ, ktorý je teraz majiteľom Slovana. Pekný bordel.
SLOVAN ZHNIL
A to už sme v prítomnosti. V prítomnosti, v ktorej z toho Slovanu, kvôli ktorému sa kedysi oplatilo plakať, neostalo nič. Bol som človek, ktorý chodil na belasých pravidelne viac ako desať rokov. Niekedy pravidelne ako hodinky, niekedy menej. Momentálne som človek, ktorý si ich nezapne ani v televízií. Na štadión ma nedostanú, ani keby mi dali cenu vstupného do vrecka. Ani neviem, koľko vstupné vlastne stojí.
Dnes ani neviem, ako sa volá tréner. Viem, že je z Cypru. Viem, že aké má iniciály a viem, že vyzerá ako zle vyžehlený George Clooney. Nejaký Nikokos Papardelou. Viem o ňom ešte to, že sa pri ňom dostal Slovan na nové dno. Finalista pohára a druhé mužstvo minulého ročníka si robí momentálne väčšiu hanbu ako vtedy dávno, keď nešla teplá voda a klub chodil hrávať do Báču.
Odkopnutím Vitteka u mňa Slovan nadobro skončil. Robo bol síce starý, neustále zranený, ale bol to symbol klubu, ktorý nemusel robiť vôbec nič, stačilo, že tam proste bol. Pamätám si, ako odchádzal do Nemecka, keď mal nejakých 21 rokov. Už vtedy sa všetci tešili, keď sa raz vráti. Bol to posledný a najväčší Slovanista; väčší ako všetky ostatné osoby, ktoré tam teraz sú, dohromady.
Trápna prehra v Jelgave bola skvelá správa. Tá zoologická záhrada, čo momentálne existuje v Slovane, ju súrne potrebovala. Klub teraz ešte potrebuje katastrofálne umiestnenie v lige. Vypadnutie je až príliš ambiciózny sen, no šieste miesto – najhoršie umiestnenie od postupu – by mohlo stačiť. Až potom svitne aká taká nádej, že sa Slovan podarí deratizovať od všetkej hávede.
Autor: Martin Petro
