6 minút čítania
Keď Fabio Quagliarella v sezóne 2009/2010, ako 26-ročný, konečne prestúpil do mužstva, ktoré miloval najviac na svete, bolo to ako sen. Pre rodáka z okolia Neapola, ale aj pre fanúšikov. Bol pre nich bohom. Niekým, komu sa ten najväčší sen splnil.
Akoby zišiel dole z tribúny a začal skórovať za svoje mužstvo. Nakoniec bol po Maradonovi len druhým hráčom tímu, ktorý mal vlastný chorál.
„BUM-BUM Quagliarela BUM-BUM Quagliarela BUM-BUM, vďaka nemu môže mesto snívať…”
Mesto však snívalo iba jednu sezónu – 34 zápasov a 11 gólov. Kým sa zmenil na dokonalú nočnú moru.
Už pred príchodom do mesta pod Vezuvom občas dostával Fabio anonymné správy. Písalo sa v nich, že užíva drogy a spolupracuje s Camorrou, neapolskou mafiou. Keby bolo zostalo len pri tom, má Fabiov životný príbeh úplne iný koniec.
Ten príbeh sa však začína o trochu skôr, v predajni mobilného operátora Vodafone, ktorú vlastnil Fabiov dobrý priateľ Giulio De Riso. Ten začína dostávať anonymné správy, ktoré aj jeho upodozrievajú zo spolupráce s Camorrou. Keď mu o rovnakom probléme povie Fabio, Giulio mu poradí. Poznal totiž človeka, ktorý vie pomôcť.
Tip dostal od majiteľa obchodu naproti cez ulicu. Ten človek je policajt špecializujúci sa na kyberšikanu – Raffaele Piccolo. A tak Raffaele pomôže aj Quagliarellovi, ktorému vyčistí jeho súkromný počítač. Všetko by už malo byť v poriadku. Ale nebude.
Píše sa júl 2009 a Fabio za osemnásť miliónov eur prestupuje do Neapola. Syn svojho mesta prichádza na miesto, o ktorom dlhé roky sníval. Všetko vyzerá byť dokonalé. Až kým Fabiovi a De Risovi nezačnú znovu chodiť správy. Tieto sú však iné. Sú zakódované, na čo Piccolo odpovedá jasne.
Je to vírus, dajte mi vaše mobilné telefóny a ja problém vyriešim. A aby ste zbytočne nevzbudzovali pozornosť, spíšem a podám za vás aj policajné správy. Na oplátku chcem iba lístky na zápasy a občas podpísaný dres. To znie ako dobrý obchod.
Quagliarella si dokonca zmenil svoje telefónne číslo, ale to, čo prišlo, bolo oveľa horšie. Anonymné správy začali prenikať von. Každý v Neapole totiž vedel, kde žije jeho rodina.
A tak začal anonym posielať listy plné fotiek obviňujúce Fabia z pedofílie. Ako sám Quagliarella prezradil pre Bleacher Report: „Bolo to pre mňa to najhoršie. Ale ak mám byť úprimný, ešte horšie to bolo pre moju mamu. Moji rodičia si vytrpeli oveľa viac ako ja.”
Piccolo radil rodine, aby o listoch nikomu nehovorila a neohrozila tak prebiehajúce vyšetrovanie. Dokonca jej zakázal dotýkať sa listov rukami, aby nezanechali odtlačky. A ich obsah sa rapídne zhoršoval. Fabio mal ovplyvňovať zápasy, zúčastňovať sa orgií a anonym sa vyhrážal aj jeho zabitím. Ak Fabio opustil domov, dostával jeho otec správy o tom, že ho v noci v meste zabijú.
Správy obsahovali veľmi detailné informácie, ako napríklad telefónne čísla rodinných príslušníkov a priateľov. Piccolo preto poradil Fabiovi, aby neveril naozaj nikomu. Preto musel svoje problémy tajiť aj pred spoluhráčmi a vedením klubu. Hovorili zaňho len výkony na ihrisku. A tie neboli vôbec dobré.
Anonymné správy začali postupne chodiť aj majiteľovi Neapolu de Laurentiisovi, čo vyústilo vo Fabiov odchod. V auguste 2010 odišiel na hosťovanie s opciou do Juventusu. Do toho nenávideného Juventusu. Fabio odísť nechcel. On odísť jednoducho musel. Aj za cenu toho, že z hrdinu sa zo dňa na deň stane zradca.
V Neapole, možno viac ako kdekoľvek inde na svete, platí jedna veta. Fanúšikovia vás bezhranične milujú, ak však sklamete ich dôveru, zažijete peklo. Ale Fabio bol vyše päťsto kilometrov ďaleko, preto sa peklo zameralo na jeho rodinu. Tá dostávala urážky najhrubšieho zrna a Fabio listy, ktoré mu túto situáciu dôkladne približovali.
Vittorio Quagliarella, Fabiov otec, sa s Piccolom stretával pomerne často a raz dokonca aj nadobudol podozrenie, že za všetkým stojí on. Definitívne sa v tom utvrdil až na dovolenke s Fabiom, De Risom a bývalým členom ultras Giovannim Barilem. Z Quagliarellovho otca v hneve vypadli slová o anonymnom vydieraní, čo v Barilem rozblikalo kontrolku.
Rovnakú skúsenosť mal predsa aj on. A páchateľom nebol nikto iný ako Raffaele Piccolo.
Skupina okolo Quagliarellu sa spojila s políciou, ktorá nenašla žiadne policajné správy od Piccola. Pritom celé tie roky tvrdil, ako ich spisuje a podáva. Vyšetrovateľ začal porovnávať anonymné listy s Facebookom podozrivého. A našli jednu zhodu. Páchateľ nenecháva za čiarkou medzery.
Teraz už nebolo čo riešiť. Stačilo ho chytiť pri čine. Plán bol jednoduchý. Anonymné správy vždy prichádzali z verejných telefónov. A tak vždy, keď jednu Quagliarella dostane, okamžite zavolá Piccolovi. Polícia na základe toho vystopuje, či sa podozrivý nachádza v blízkosti telefónu, z ktorého odišla správa.
Keď polícia konečne vykonala v jeho dome raziu, nestačila sa čudovať. Piccolo vydieral a prenasledoval desiatky Neapolčanov. Medzi nimi napríklad právnikov či majiteľov obchodov. A od každého si za svoju akože pomoc pýtal protislužbu. V deň razie sa toto šikanovanie skončilo a v týchto dňoch sa konečne skončil súdny proces s Piccolom.
Rozsudok znie štyri a pol roka vo väzení. Presne tak dlho sa ako vo väzení cítil aj Fabio Quagliarella.
Futbalista, ktorý mohol dokázať oveľa viac, nebyť Raffaeleho Piccola. Mohol sa stať legendou klubu, ktorý miloval. Namiesto toho však pod tlakom okolností z mesta odišiel a fanúšikovia dlhé roky nevedeli, aké peklo Fabio prežíval.
„Dôvod, prečo sme mu všetci verili, bol jednoduchý. Dokázal nás presvedčiť o tom, že nám naozaj pomáha. Prežívali sme nočnú moru a Raffaele nám bol ochotný pomôcť. Mali sme pocit, že on je našou jedinou šancou,” povedal Giulio De Rossi pre Bleacher Report.
