8 minút čítania
Majstrovstvá sveta vo futbale – už samotné slová znejú vzrušujúco, zvlášť pre fanúšika futbalu, akým som ja. Katar ako hostiteľská krajina dodáva tomu exotický podtón a zároveň aj veľa otáznikov, čo môže fanúšikom ponúknuť. Prečítajte si, čo všetko sa mi podarilo zažiť a ako vnímam šampionát v tejto krajine.
Sledujte nás aj na našich sociálnych sieťach Facebook a Instagram.
Z dobrovoľníka umelec vo VIP
Začalo to už začiatkom roka 2021, žiadosťou o dobrovoľníctvo, a skončilo to vystupovaním v priestoroch VIP ako umelec. Tri dni pred začiatkom MS som dorazil do Kataru s partiou Slovákov a netušiac, čo nás čaká, sme sa hneď po ubytovaní vybrali do druhého najväčšieho mesta, Lusail, kde sídli štadión Lusail Iconic Stadium. Krásny takmer 89-tisícový štadión, pripomínajúci zlaté hniezdo, nám ponúkol úvodné zoznámenie sa s ďalšími umelcami, ktorí tam vystupovali ako hudobníci, tanečníci, mímovia…
Hneď o dva dni neskôr som šiel po prvýkrát do akcie pri slávnostnom otvorení fanzóny. Na sebe som mal masku rozhodcu od slovenskej firmy Maskbusters, ktorá okrem nej pripravila pre účely šampionátu aj legendárnu postavu Pelého a ešte aj stále aktívneho Portugalčana Cristiana Ronalda.
V priestoroch, ktoré boli len na pozvánky, som mal prvýkrát možnosť vidieť šéfa FIFA Gianniho Infantina, s ktorým som si rovno aj podal ruku. Najskôr som mal zmiešané pocity, keďže v tom čase sa jeho meno skloňovalo viac negatívne ako pozitívne. V priebehu šampionátu som ho však stretol ešte trikrát, a to už sme spolu aj žartovali.
Typickým prísnym pohľadom sa prezentoval Pierluigi Collina, ktorý sa neskôr na jednej z afterpárty uvoľnil, ale o tom nemôžem viac písať. Vôbec prvá známa osobnosť, s ktorou som odfotený v maske, bol Nasser Al Khater (CEO, MS 2022 v Katare) – veľmi milý chlapík, ktorý bol de facto aj posledný, s ktorým som mal tu česť sa (už bez masky) porozprávať. Poďakoval nám za skvelú atmosféru, čo sme počas MS medzi ľuďmi vytvárali.
Kde sú peniaze, tam je cesta
Množstvo negatívnych správ, ktoré sa zo všetkých strán valilo smerom do Kataru, umocnil aj dokument FIFA Uncovered. Nuž, ja som sa chcel sústrediť na to, čo vidím a zažívam priamo v dejisku. Veľmi milí ľudia, fantasticky zvládnutá logistika, výborná organizácia šampionátu vrátane bezpečnostných zložiek, servisu na štadión aj späť.
Doha ako hlavné mesto ma očarila najmä trhom Souq Waqif v centre mesta. Špecifickú atmosféru dotvorenú zmesou vôni, farieb a arabskej muziky dopĺňali fanúšikovia z celého sveta. Množstvo výškových luxusných hotelov a rozostavaných budov dotvárajú novodobý vzhľad Dohy. Peniaze v tejto krajine skutočné nehrajú rolu. Dôkazom je aj to, že zamestnanci sú oslobodení od daní, domáci Katarčania neplatia ani za vodu a elektrinu.
To, že peniaze nie sú problémom, svedčí aj nové metro, ktoré vybudovali behom piatich rokov práve kvôli šampionátu. Mesto postupne vzniká, rozrastá sa a svoju identitu tak ako celá krajina, ešte len formuje. Časté premávanie liniek malo za následok rýchly presun ľudí po celej Dohe.
Čisté ulice, nápomocní ľudia a maximálne bezpečný pocit v uliciach boli pozitíva, ktoré si v spomienkach uchovám. Médiami prepierané striktné pravidla, útoky polície na fanúšikov a neustále znevažovanie inej kultúry sa priamo na mieste prejavovali opačne. Fanúšikovia chodievali v šľapkách, niektoré ženy sporo odeté a hlavne sa tu miešali kultúry, rasy a národnosti so spoločnou vášňou – futbalom.
Príbehy, ktoré si navždy zapamätám
Hneď pri prvom zápase medzi domácim Katarom a Ekvádorom, sa mi splnil sen. Pred vstupom do VIP prichádzali hostia, ktorých som po väčšine nepoznal až na moment kedy som ostal bez slova a bez pohybu. Arsène Wenger, ikona môjho obľúbeného klubu Arsenal FC. Pristavil sa, podal mi ruku, pochválil outfit, kým ja som spracovával v hlave, čo sa deje. Na oplátku som mu poďakoval za všetko, čo pre náš klub spravil. Emócie, ktoré vo mne vzplanuli, sa len ťažko dajú opísať. Znamenalo to pre mňa všetko. V duchu som si vravel, že ak stretnem ešte Thierryho Henryho, môžem ísť rovno spokojný domov.
Z rodiny Kanonierov som mal to šťastie stretnúť aj Gilberta Silvu, Jensa Lehmanna, rozprávať sa so Švajčiarom Johanom Djourouom, bývalou hráčkou Arsenalu a v súčasnosti komentátorkou Alex Scott, obrancom Matthewom Upsonom a takmer nonstop serióznym tvrďákom Martinom Keownom. S ním mám veľmi príjemný pokec pri bazéne, ktorý začal vetou: „Hej Martin, mám len jednú otázku, čo si myslíš o Tottenhame?“, na čo mi s prekvapeným pohľadom odpovedal: „Chlape, aká hlúpa otázka, jasné, že ho*no”. Hneď sme sa obaja zasmiali (konečne som ho videl s úsmevom!) a pokračovali v debate o podstatnejších veciach (humor). V tom prišla spomínaná Alex Scott, ktorá podotkla: „Vyzerá to tak, že Arsenal ovládol tento hotel“.
Takmer som si zahral futbal s Riom Ferdinandom
Okrem spomínaných kanonierov, v tomto hoteli bol ubytovaný aj Gary Lineker, ktorý na moju otázku ako vníma súčasný Arsenal odpovedal, že majú fantastických mladých hráčov a každým zápasom sa zlepšujú najmä ako tím. Mimochodom, vedeli ste, že Gary, bývalý hráč Tottenhamu, počas svojej 16-ročnej kariéry nikdy nedostal ani len žltú kartu?! S úsmevom povedal, že vtedy to bolo iné, rozhodcovia tolerovali aj zákroky na „oranžovú“ a dnes by sa mu to vôbec neprepieklo.
Na raňajkách som mal možnosť postretávať a porozprávať sa s hráčmi ako Alan Shearer, Micah Richards, Danny Murphy, Ashley Williams, Pablo Zabaleta a ďalším z radu „tvrďákov“, Rio Ferdinand. Práve s nimi sme plánovali zápas v priestoroch hotela, kde bolo minifutbalové ihrisko. Chalani súhlasili, ale problém bola časová tieseň. Nevadí, nabudúce 😊
Známych osobností pribúdalo, zoznam by bol ozaj veľký. Pamätný bol aj krátky rozhovor s trénerom Saudskej Arábie, Hervé Renardom, ktorého som stretol na zápase Maroko – Portugalsko (1:0). Ten neskrýval radosť z postupu africkej krajiny a podotkol:
„Ja som to vravel, tie tímy majú obrovský potenciál. Takéto prekvapenie zo strany afrických krajín sa udeje na každom šampionáte. Milujú futbal a môžem s čistým svedomím povedať, že pre nich je tento šport minimálne tak dôležitý ako pre akéhokoľvek futbalistu z Európy!“
Azda jediný, s kým som sa neporozprával ani minútu, bol Samuel Eto’o. S ním mam teda aspoň fotku, inak som sa sústredil na emóciu a zážitok, že som sa s osobnosťami svetového futbalu mohol skutočne porozprávať. To mi nik nezoberie.
Internet horel, Slováci v maskách boli po celom svete
Od prvého dňa naše masky pútali obrovskú pozornosť médii a fanúšikov priamo pri štadióne. To si všimli aj samotní zástupcovia FIFA a postupne nás čoraz viac chceli práve v priestoroch VIP. Naše videá majú na internete milióny videní. Zdieľali nás najväčšie športové portály, boli sme dokonca v hlavných správach v Brazílii, kvôli kontroverznej návšteve prezidentovho syna a krátkemu videu, ako sa s nami na balkóne VIP fotil.
Organizátori vraveli, že po známom “Metroguy” a chorvátskej kráske sme sa práve my, chalani zo Slovenska 🇸🇰, známi ako “Mirror guys”, stáli najpopulárnejšimi postavami šampionátu. Ľudia sa nás pýtali, odkiaľ sme, deti boli unesené a dospelí si nás fotili hlava-nehlava. Príjemné bolo, že už aj v priestoroch VIP ma ľudia začali oslovovať “Tomi” a nie “Ref”, čo v preklade znamená rozhodca.
Fanúšikovia, ktorí ovládli šampionát
Po úvodných dňoch, som si vravel, že už nech prídu fanúšikovia z Južnej Ameriky. Je nutné ale zdôrazniť, že pri prvých zápasoch bolo aj mnoho ľudí, ktorí sa podieľali na výstavbe samotných štadiónov či infraštruktúry šampionátu. Títo pracovníci dostali aj vstupenku ako vďaku za ich prácu.
Prílet spomínaných Juhoameričanov sa hneď prejavil na narastajúcej atmosfére MS. Ak by som mal vytvoriť rebríček najlepších fanúšikov, tak by ho ovládli asi Maročania a za nimi v tesnom závese Argentínčania a Mexičania. Maročania zažívali eufóriu a v meste či na štadióne to bolo cítiť.
Fanúšikovia Argentíny prespievali celý turnaj. Známe Muchachos bolo počuť nie len na tribúnach ale aj v uliciach. Slzy po každom góle Argentíny a dvojica Maradona – Messi boli typickou črtou týchto futbalom pobláznených fanúšikov. Nie nadarmo je futbal viac ako náboženstvo. Sklamaním pre mňa boli jednoznačne fanušíkovia z Európy a naopak už tradičný festival afrických krajín bol spestrením šampionátu.
Myslím si, že MS v Katare boli zorganizované výborne a tí, ktorí tam boli, sa futbalom skutočne bavili. Známe tvrdenie „Futbal spája“ sa medzi nimi dokonale potvrdilo. Zároveň som toho názoru, že v nefutbalovej krajine, akou je Katar, by sa MS už konať nemali. Najmä zo začiatku tomu chýbal náboj tej pravej futbalovej atmosféry. Takej, akú vedia vytvoriť najmä ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť utratiť tak veľké peniaze na cestu do Kataru.
Už teraz sa teším na MS 2026 a špeciálne na zápasy v Mexiku, resp. zápasy juhoamerických krajín. To bude bláznovstvo!
