6 minút čítania
Autor: Ladislav Harsányi
Futbalové EURO bude jedným z hlavných športových sviatkov kalendárneho roka 2024. Pri príležitosti majstrovstiev Európy v Nemecku sme si pripravili historický seriál o európskych šampionátoch. Toto je tretí diel, ktorého hlavnou témou bude EURO 1968 v Taliansku.
Sledujte nás aj na našich sociálnych sieťach Facebook – Instagram – Tik-Tok
Šampionát s viacerými prvenstvami
Prvý raz sa hral šampionát pod hlavičkou majstrovstvá Európy (namiesto Pohára národov) a zmenil sa aj kvalifikačný systém. Mužstvá rozdelili do ôsmich skupín, v ktorých sa stretlo každé s každým doma – vonku, pričom tento systém pretrval s menšími úpravami dodnes. Do kvalifikácie sa zapojilo 31 krajín (okrem Malty a Islandu), premiéru mala Nemecká spolková republika.
Práve k Nemcom sa viaže jedna zo senzácií kvalifikácie: v poslednom zápase im stačilo vyhrať na pôde outsidera Albánska najtesnejším rozdielom a postúpili by do štvrťfinále. Lenže v zápase gól nepadol (hralo sa s ľahkou loptou čínskej výroby), a tak zo skupiny postupovala Juhoslávia. Keďže Briti sa stále nechceli vzdať svojho tradičného turnaja štyroch, Anglicko, Škótsko, Wales a Severné Írsko zaradili do jednej skupiny.
Z nej nakoniec horko-ťažko postúpili favorizovaní Angličania. V tejto skupine sa zrodil absolútny divácky rekord v histórii ME, duel Škótsko – Anglicko videlo 130 711 divákov! A čo Československo? Do skupiny dostalo Španielsko, Írsko a Turecko. Všetko nasvedčovalo tomu, že o jedinú postupovú priečku sa bude byť s obhajcom trofeje Španielskom. Aj tak bolo. Československo vyhralo prvé tri zápasy na nulu, v Prahe zdolalo aj Španielov po ďalekonosnej strele Alexandra Horvátha.
Hoci v Madride podľahlo 1:2, stačilo v poslednom zápase proti Írsku neprehrať a postup by bol v suchu. V pražskom Edene však okrem Kunu chýbali v tíme hráči Spartaka Trnava (Majerník, Kabát, Adamec), ktorý hral zápas PVP v Taškente proti Torpedu Moskva. Naša reprezentácia síce viedla v 57. minúte vlastným gólom súpera, lenže hostia dvoma gólmi skóre otočili. V prvom „lietal“ brankár Antonín Kramerius a druhý sa zrodil po kikse Jána Popluhára, pre ktorého to bola smutná rozlúčka s inak skvelou reprezentačnou kariérou.
Štvrťfinále sa už hralo k. o. systémom. V súboji úradujúcich majstrov sveta (Anglicko) a Európy (Španielsko) bol úspešný Albion. Kvarteto na záverečný turnaj doplnili Juhoslávia (vyradila Francúzsko), Taliansko (prešlo cez Bulharsko) a ZSSR (po zápasoch s Maďarskom).
O finalistovi rozhodla minca
Finálový turnaj sa hral od 5. do 10. júna 1968 v troch talianskych mestách: Ríme, Neapole a Florencii. V prvom semifinále sa Taliansko stretlo so ZSSR a keďže aj po 120 minútach bol bezgólový stav, podľa vtedy platných pravidiel o postupujúcom do finále rozhodol žreb, presnejšie hod mincou. Šťastena sa usmiala na Squadru Azzurru. Za akých okolností, o tom sa dočítate viac v Zaujímavostiach. O druhom finalistovi rozhodol juhoslovanský kanonier Dragan Džajič, ktorý si päť minút pred koncom poradil s tromi anglickými obrancami i brankárom Gordonom Banksom (1:0). Majstri sveta Angličania sa museli uspokojiť s bronzom po víťazstve v zápase o 3. miesto nad ZSSR (2:0).
Finále na dvakrát
Finálový duel Taliansko – Juhoslávii nemal víťaza, po predĺžení sa skončil 1:1. Talianom však poriadne tieklo do kopačiek, od 39. minúty prehrávali po góle Džajiča. V 81. minúte im však pomohol švajčiarsky rozhodca Gottfried Dienst, ktorý ešte posúval juhoslovanský múr, keď sa Angelo Domenghini rozbehol zahrať priamy kop a trafil. Rozhodca gól uznal, skóre sa už potom nemenilo. Opakovaný zápas už rozhodla domáca squadra vo svoj prospech gólmi Luigiho Rivu a Pietra Anastasiho. Okrem vychýreného strelca Rivu boli oporami tímu trénera Ferrucia Valcareggiho brankár Dino Zoff (dostal jediný gól), skúsený obranca a kapitán Giacinto Facchetti, či rozohrávač Gianni Rivera (vo finále chýbal pre zranenie). Ako veľmi dobrý ťah sa ukázalo zaradenie veterána Sandra Mazzollu do opakovaného finále.
Finále: Taliansko – Juhoslávia 1:1 (0:1, 1:1) po predĺžení
Góly: 39. Džajič – 81. Domenghini.
Rozhodoval: Dienst (Švajč.) – 68 818 divákov. Hralo sa 8. júna 1968 na Olympijskom štadióne v Ríme.
Opakované finále: Taliansko – Juhoslávia 2:0 (2:0)
Góly: 12. Riva, 31. Anastasi.
Rozhodoval: Maria Ortiz (Špan.) – 32 886 divákov. Hralo sa 10. júna 1968 na Olympijskom štadióne v Ríme.
Zostava majstrov Európy: Zoff – Burgnich, Facchetti, Rosato, Guarneri – Salvadore, Domenghini, De Sisti – Mazzolla, Anastasi, Riva.
„Nezaslúžili sme si remízu s Juhosláviou. V opakovanom zápase však víťazstvo rozhodne áno.“
Dino Zoff, majster Európy z roku 1968
Zaujímavosti EURO 1968
- Západonemecký rozhodca Kurt Tschenscher hodom mincou rozhodol o tom, kto postúpi do finále po tom, ako v semifinále medzi ZSSR a Talianskom gól nepadol. Udialo sa to v rozhodcovskej kabíne za prítomnosti jeho asistentov a šéfov zväzov Talianska (Artemio Francchi) a ZSSR (Valentin Granatkin). Kapitáni čakali za dverami. Na žiadosť Granatkina bol prvý hod skúšobný a vyhrala ho ruská strana. Keď sa však išlo naostro, šťastie sa usmialo na Francchiho. Išlo o špeciálnu mincu vo vlastníctve rozhodcu, na jednej strane bola vyobrazené lopta, na druhej futbalová bránka. Talianovi vyšla voľba na loptu.
- Finále medzi Talianskom a Juhosláviou je jediným v histórii záverečných turnajov ME, ktoré nerozhodol jeden zápas.
- Futbal sa dočkal oficiálnych majstrovstiev Európy na starom kontinente medzi poslednými športmi. Dávno ho predbehlo krasokorčuľovanie (prvé ME v roku 1891), veslovanie, vzpieranie, ľadový hokej, box, zápasenie, plávanie, kanoistika, džudo, atletika, basketbal, volejbal, športová gymnastika…
- V roku 1968 malo Československo predsa len majstrov Európy. Vyhralo totiž ME do 19 rokov, keď vo finále zdolalo Francúzsko 2:1.
- V piatich zápasoch záverečného turnaja padlo iba 7 gólov, priemer 1,40 na zápas je najslabší v histórii záverečných turnajov.