Píše Branislav Ježík, z prvého neobjektívneho športového portálu TakUrcitee.sk
Autodromo Nazionale sa nachádza len pätnásť kilometrov severne od centra Milána v treťom najväčšom meste Lombardska, ktoré dalo svetu dvoch jazdcov formuly 1, ale aj zopár futbalistov reprezentujúcich azúrové farby národnej squadry.
Monza sa môže okrem iných vecí pýšiť aj štvrtým najväčším parkom v Európe (jeho rozloha je dvakrát väčšia, ako Central Park v New Yorku), ktorý má prívlastok kráľovský. Dôvodom na takéto pomenovanie je palác, ktorý začali stavať ešte Habsburgovci v období, keď toto miesto bolo súčasťou monarchie.
Jeho nájomníkom sa však po búrlivej druhej polovici 19. storočia, keď Taliansko získalo samostatnosť, napokon stala talianska kráľovská rodina. Oficiálny názov je však Parco di Monza. Keď tu bol v roku 1900 spáchaný atentát na druhého talianskeho kráľa Umberta I., kráľovská rodina palác opustila.
Približne pred storočím preto začali prvé úvahy o komerčnom využití parku. Po tom, čo sa tu nepodarilo postaviť budovu Národnej opery, získal v roku 1922 Milánsky autoklub povolenie na výstavbu okruhu v severozápadnej časti parku. Autoklub si takto chcel pripomenúť štvrťstoročie od svojho vzniku. Jeho autormi boli architekt Alfredo Rosselli a inžinier Piero Puricelli. Pôvodne mal mať tvar osmičky s dĺžkou štrnásť kilometrov, ale tomuto konceptu by padlo za obeť priveľa stromov z parku a tak bolo rozhodnuté, že pri stavbe sa využijú parkové cestičky.
Monza je predovšetkým o motore. Stihne Honda cez prázdniny pripraviť jeho konkurencieschopnú modifikáciu?
Foto: Honda Press Office
Okruh postavilo 3500 robotníkov len za 110 dní a 28. júla 1922 si Pietro Bordino s Felicem Nazzarom na Fiate 570 mohli ako prví vyskúšať, ako chutí jazda po novom okruhu. Ten mal hneď pri svojom vzniku jednu zvláštnosť: boli to vlastne dve trate spojené v jednu. Klasická cestná so siedmimi zákrutami a dĺžkou 5400 metrov a vysokorýchlostný ovál s klopenými zákrutami a dĺžkou 4500 metrov. Oba okruhy mali spoločnú cieľovú rovinku, ktorá bola pri pretekoch zábranami rozdelená na dve časti a jazdci tak striedavo krúžili po oboch tratiach.
Už od svojho vzniku patril okruh v Monze medzi vysokorýchlostné a svoju prvú obeť si vyžiadal hneď v predvečer prvých pretekov, keď počas kvalifikácie Nemcovi Gregorovi Fritzovi Kuhnovi na monoposte Austro-Daimler skolaboval výplet kolies. Ak by mal každý jazdec, ktorý tu zahynul aspoň malý pomník, premenil by sa Autodróm na malý cintorín: dodnes si okruh vyžiadal životy 52 jazdcov a 35 divákov.
Aj kvôli nehodám sa už v roku 1935 na trati objavili prvé šikany. Tie ale v roku 1939 zmizli, aby sa v sezóne 1972 definitívne vrátili. Zatiaľ poslednou obeťou okruhu bol požiarnik Paolo Gislimberti, ktorého zasiahlo koleso z monopostu Jordan Heinza Haralda Frentzena pri nehode v šikane Roggia v prvom kole Veľkej ceny v roku 2000.
https://www.youtube.com/watch?v=8dHbpAay1Xk
Ani táto smutná stránka Monzy by vás nemala od jej návštevy odradiť. Skôr naopak. Nikde inde nezažijete atmosféru, akú dokážu vytvoriť domáci fanúšikovia. Tifosi mali síce v minulosti aj svoju temnú stránku, keď k jazdcom v červených monopostoch, ktorí na trati nepreukázali dostatočnú bojovnosť, vedeli byť dosť drsní. A to až do takej miery, že to niekedy hraničilo až s fyzickou inzultáciou.
Ak však vyhrá Ferrari, dav tifosi na Monze býva v takom vytržení, že takmer prekričí rev motorov. Krik a spev, či plač od dojatia musia byť počuť až v neďalekom Miláne. Ak to chcete skúsiť na vlastnej koži, ušetríme vám čas so zháňaním vstupeniek a zabezpečovaním dopravy. Stačí nás kontaktovať na info@sportstour.sk.
Mimochodom, keď už sme spomínali hluk motorov, niektorí obyvatelia z okolitých miest Vedano al Lambro a Biassono si asi po sťažnostiach na príliš tiché hybridné pohonné jednotky ťukali na čelo. V roku 2006 sa totiž snažili o súdny zákaz vstupu automobilov do parku kvôli spôsobovanému hluku. Zasiahnuť musel až parlament regiónu Lombardska, ktorý schválil zákon, v ktorom je určený počet dní v roku, počas ktorých sa tu môžu konať automobilové preteky.
Budú sa v Toro Rosso radovať aj v prvú septembrovú nedeľu? Foto: Red Bull Media House
Formula 1 si vyskúšala kombináciu klasického okruhu a oválu štyrikrát: v rokoch 1955 a 1956 a potom ešte v sezónach 1960 a 1961. Po dve víťazstvá si z týchto pretekov odviezli Sir Stirling Moss a prvý americký majster sveta Phil Hill. V ročníkoch medzitým tímy preteky na ovále bojkotovali kvôli odstredivým silám, ktoré mali nepriaznivý vplyv na jazdcov, ale aj na techniku. Neskôr ovál využívala na testy svojich pneumatík už len firma Pirelli, ktorá ma sídlo v neďalekom Miláne. Jeho zvyšky môžete stále nájsť pri prechádzke kráľovským parkom.
Hoci Monza bývala najrýchlejším okruhom, rekord v dosiahnutej maximálnej rýchlosti jej vlani zobralo azerbajdžanské Baku. O primát najrýchlejších pretekov však taliansky okruh neprišiel: v roku 2003 tu Michael Schumacher vyhral preteky s najvyššou priemernou rýchlosťou (247,585 km/h), o rok neskôr Juan Pablo Montoya dokázal v kvalifikácii absolvovať okruh s hodnotou 262,242 km/h, čo je dodnes najvyššia priemerná rýchlosť akú kedy dokázal zajazdiť jazdec počas pretekárskeho víkendu.
Komentár: Vlani v Monze McLaren s Hondou na najlepších nestačili. Foto: Honda Press Office
Preteky v Taliansku by sme preto mohli označiť skôr za šprint, kde každé spomalenie znamená stratu. Schumacherova najrýchlejšia priemerná rýchlosť má na svedomí aj najkratšie trvajúce preteky bez vynúteného prerušenia. Veľkú cenu zvládol vtedy za 74 minút a necelých 20 sekúnd. Aj preto všetko sa Monza stále nazýva chrámom rýchlosti.
O prekvapivé výsledky nebývala na Monze v celej jej histórii núdza. Azda tým najneočakávanejším bolo víťazstvo domácej Scuderie v roku 1988, keď v F1 dominoval McLaren. Osemdesiat tisíc tifosi vtedy mohlo vidieť najneobyčajnejšie pódium sezóny: oboch jazdcov Ferrari doplnil ešte Eddie Cheever z Arrowsu. Bolo prvé víťazstvo Ferrari v Monze po dlhých deviatich rokoch a zároveň aj prvé po Enzovej smrti.
Ponuku zájazdov na F1 nájdete TU.
