Na čítanie nasledujúceho textu vám stačia 3 minúty.
Text obsahuje 5 fotiek a 1 video s dĺžkou 6 minút.
Kým sa Real usadil na štadióne Santiaga Bernabéua, prebehlo od založenia klubu dlhých 45 rokov, počas ktorých sa sťahoval z miesta na miesto. Čo má býčia aréna spoločné s Realom Madrid a koľkokrát musel slávny veľkoklub hľadať nový štadión?
Z býčej arény do kráľovského stánku
V roku 1902, keď dnešný Real vznikol, sa klub volal iba Madrid Club de Fútbol. Svoje domáce zápasy hrával blízko býčej arény, kde si za 150 pesos ročne prenajímal kúsok zeme bez trávy a šatne mal v neďalekej taverne. Niet sa čomu čudovať, vtedy to ešte nebol kráľovský klub, tým sa stal až v roku 1920, keď mu kráľ Alfonso XIII. udelil prívlastok Real = kráľovský.
Prvým skutočným štadiónom Madridu bol O’Donnell, ktorý v tej dobe patril medzi najmodernejšie v Španielsku. Zmestilo sa sem 6000 divákov a ihrisko bolo oddelené od fanúšikov zábradlím. Lebo Španieli oslavujú góly radi a bujaro.
Štadión O’Donnell (1910)
Netrvalo dlho a klub si začal hľadať ďalší nový domov, teraz ho našiel vo velodróme. Cyklistický ovál si upravil tak, aby tam mohol hrať futbal a konečne našiel prvý štadión s trávnikom.
Velodróm (1923)
S pekným zeleným. Išlo však iba o dočasné riešenie, keďže o rok neskôr sa sťahoval znovu. Tentokrát na Estadio Chamartín, kde sa mu páčilo a vydržal tu na, pomery Realu, neuveriteľných 23 rokov.
Konečne vo svojom
Hoci bol štadión Chamartín počas občianskej vojny poškodený, neskôr zrekonštruovaný a jeho kapacita bola zvýšená pre 25-tisíc milovníkov futbalu, stále to bolo málo. Real zbožňovalo viac a viac Španielov.
A tak si vtedajší prezident Realu Santiago Bernabéu povedal, že prečo robiť veci v malom, keď môžete postaviť rovno 100-tisícový štadión.
Štadión Chamartín (1930)
Môžete aj chcete, ale problémy s pozemkami a hlavne peniazmi sú vždy prítomné. Lenže Benabéu bol dosť tvrdohlavý, za pomoci banky pozemky kúpil a v roku 1943 začal budovať nový štadión.
Aj keď sa 2. svetová vojna Španielska nedotýkala tak veľmi ako ostatných európskych krajín, bol to zaujímavý čas na takúto obrovskú investíciu do futbalového štadiónu.
V decembri 1947 bol Estadio Nuevo Chamartín, ako sa vtedy štadión volal, pokrstený výhrou Realu nad portugalským majstrom Os Belenenses 3:1.
O 7 rokov mal už štadión neuveriteľnú kapacitu 125-tisíc divákov a to vďaka snom Dona Santiaga Bernabéua. Aj jeho zanietenie a láska k Realu môže za to, že v roku 1955 premenovali štadión na Estadio Santiago Bernabéu.
Štadión Santiago Bernabéu (1970)
Rekonštrukcie udržali Realu domov
Koncom 70. rokov sa aj napriek množstvu rekonštrukcií začalo rozmýšľať o novom stánku pre Real. Navyše sa blížili majstrovstvá sveta 1982 a nový futbalový štadión sa javil ako rozumná voľba.
No niekto, kto bol viac rozumný ako emotívny, rozhodol o tom, že Santiago Bernabéu sa bude rekonštruovať a Real sa nebude znovu sťahovať.
Po pridaní nových miest na sedenie, kapacita klesla na „iba“ 90 800 divákov, no tí si mohli užiť skvelé divadlo v podobe finále MS medzi Talianskom a Nemeckom, vtedy ešte s prívlastkom „Západné“.
Okrem toho Santiago Bernabéu hostil 4 finále európskych súťaží, naposledy v roku 2010, keď Inter Miláno dvíhal nad hlavu „ušatú trofej“ Ligy majstrov a hráči Bayernu odišli do šatní so sklopenými ušami.
V 21. storočí opäť zosilneli hlasy volajúce po modernizácii a tak sa už v roku 2022 môžeme tešiť na výsledok azda najodvážnejšej rekonštrukcie svätostánku Realu vôbec:
