Článok preberáme so súhlasom Denníka N. Pôvodný článok nájdete TU.
Absurdné víťazstvo. Historický obrat. Tak píšu o včerajšom zápase Barcelony s Parížom Saint Germain médiá. Čo sa vlastne stalo?
FC Barcelona desiatykrát za desať rokov postúpila do štvrťfinále Ligy majstrov, práve v tom je však riziko faktov: oberajú o zápletky. FC Barcelona totiž včera dokázala to, čo pred ňou žiadne iné mužstvo v Lige majstrov a iba niekoľko, ak vôbec, v histórii futbalu.
Svetové médiá píšu o absurdnom víťazstve, komentátori hovoria, že sme zažili niečo, o čom budeme môcť hovoriť svojim vnúčatám. Odohrala zápas, aký sa odohrá raz za desať? Dvadsať? Päťdesiat rokov?
Dejstvo prvé: Poníženie
Možno nikdy. Paríž Saint Germain je veľmi kvalitné mužstvo. Prvý zápas Barcelona prehrala vysoko a jasne, dostala štyri góly a nedala žiaden.
Nie kvôli prehre, ale pre jej spôsob sa hovorilo o ponížení. Hovorilo sa o konci. Konci trénera, konci generácie, konci sveta, vyberte si. Barcelona totiž neprehrala len na góly, prehrala takticky aj fyzicky, kolektívne aj individuálne, prehrala na všetkých frontoch a vo všetkých štatistikách.
Po jej hráčoch by mohli pomenovať fyzikálnu veličinu rozvahy, teraz prvýkrát za desať rokov vyzerali, že absolútne nevedia, čo majú robiť. Pri každej lopte boli neskoro, každá sa zle odrazila, každý súboj prehrali. Prehrali 0:4 s vedomím, že vlastne uhrali dobrý výsledok. Zápas sa ešte hral a už sa hovorilo o výmene stráží. Barcelona skončila. Po desiatich rokoch bolo na čase.
Dejstvo druhé: Predohra
Po troch týždňoch prišla odveta. Formalita.
Barcelona do zápasu nastupovala s vedomím, že musí dať štyri góly, len aby si vybojovala predĺženie. S vedomím, že nech je Paríž Saint Germain akýkoľvek – napríklad ďalší klub platený z ropných miliónov – rozhodne nie je slabý. Nastupovala s vedomím, že sa ide pokúsiť o nemožné.
Niečo podobné sa v roku 2004 podarilo La Coruni, ktorá prvý zápas s AC Miláno prehrala 1:4 a odvetu vyhrala 3:0. Niečo podobné sa takmer podarilo Celticu Glasgow s Petržalkou, keď prvý zápas prehral 0:5, druhý vyhral 4:0 a Petržalku od zápisu do histórie zachránil len brankár Juraj Čobej.
Zápasy, v ktorých prehrávate 4:0, sa však neotáčajú, 4:0 hovorí jasnou rečou. Hovorí, že ste jednoznačne horší, že si to nezaslúžite. 4:0 je spodná hranica debaklu, znamená inú triedu. O obrat sa pokúsiť môžete, ale mnoho pravdepodobnejšie utŕžite ešte väčšiu hanbu.
A Barcelona sa pokúsila.
Dejstvo tretie: Zápletka
Mohlo to byť varovanie: na Camp Nou už dávno – ak vôbec niekedy – nebola taká atmosféra. Vyše 80 000 divákov od začiatku nepovzbudzovalo, ale kričalo. Publikum sa postavilo za hráčov, rozhodlo sa vystrašiť súpera.
Aj toto mohlo byť varovanie: keď Barcelona nastúpila, mala viac útočníkov ako obrancov, cieľ bol jasný: dať čo najrýchlejšie čo najviac gólov a počkať, čo bude ďalej. Alebo toto mohlo byť varovanie: keď dal Luis Suaréz v tretej minúte prvý gól, súper sa ešte poriadne nedotkol lopty. Aj správa bola jasná: hráči veria, že to dokážu.
Dejstvo štvrté: Katastrofa
Barcelona absolútne dominovala, štatistiky hovorili, že loptu nemá iba vtedy, keď súper práve rozohráva. Jej hráči boli vždy prví, vždy tam, kde práve mali byť. Vybehli na súpera. A stále potrebovali tri góly.
Potom však padol druhý, neohrabaný, smiešny vlastný. Jeden obranca zazmätkoval, druhý ešte viac, chcel loptu odkopnúť, ale trafil sám seba a lopta sa akosi odrazila do siete.
A potom padol na začiatku druhého polčasu tretí gól, chýbal už len jeden. Zápas sa zmenil na chaos. Dokážu to?
Parížania bránili a faulovali a ak nie, barcelonskí hráči sa hádzali o zem, a keď sa už zdalo, že sa to jednoducho stať musí, prišiel šok: gól padol, ale na nesprávnej strane. Stačila jediná strata koncentrácie a Edinson Cavani znížil na 1:3. V prísnej futbalovej matematike to znamenalo, že ak chce Barcelona postúpiť, musí dať ďalšie tri. A má na to tridsať minút.
Štadión, ktorý dovtedy neprestal povzbudzovať, stíchol. Takto vzniklo slovné spojenie hrobové ticho. Hráči boli otrasení: práve dali tri góly, priblížili sa na dosah k nemožnému, a teraz boli opäť na začiatku.
A nevyzerali na to. Dvadsaťpäť z tých tridsiatich minút nič nevymysleli. Odpočítavali sa minúty. Začínalo sa hovoriť, že to bolo pekné, ale nakoniec sa to nepodarilo. Päť minút pred koncom bol kurz 2800:1, takto vznikajú milionári.
Dejstvo piate: Katarzia
Potom však prišla 88. minúta, Neymar zahrával priamy kop a dal na 4:1. Nádej zrazu ožila. Ostávali dve minúty a nastavený čas, Barcelona potrebovala ďalšie dva góly. Nebránila celý zápas, ale teraz už nebránila vôbec.
Tlak bol obrovský, hluk ešte väčší. O dve minúty Luis Suaréz skôr spadol, ako bol faulovaný v pokutovom území. Penalta, Neymar ju premenil. Už len gól. Rozhodca ohlásil päť minút nadstaveného času.
Tréneri stáli pri lavičkách, už netrénovali, len sledovali. Barcelona tlačila, Parížania faulovali. Lopta lietala do šestnástky, vracala sa z nej. Bolo to buď alebo.
Marco Veratti fauloval, dostal žltú kartu a barcelonský brankár vybehol do útoku. Center, odvrátený. Marco Veratti fauloval barcelonského brankára a mal byť vylúčený, ale lopta sa dostala k Neymarovi. Ten urobil jednu kľučku a opäť zacentroval tam, kde boli všetci hráči.
Bol to ten najhorší aj najlepší center zároveň. Letel hrozne dlho, ale letel dobre. A tiež bol posledný. Odnikiaľ sa vynoril striedajúci Sergi Roberto, v prvom zápase hádam najhorší hráč na ihrisku. Zrazu bol sám proti brankárovi, jediná možnosť: volej v sklze. Nebola to ľahká lopta, vôbec to nebola ľahká lopta, ale Sergi Roberto to dokázal.
Trafil. Sedem sekúnd pred koncom dal gól na 6:1.
Dejstvo šieste: Šťastný koniec
Zvyšok naozaj je históriou, lebo komentátori po zápase hovorili, že o tomto budeme rozprávať vnúčatám. Hovorili, že sme boli svedkami niečoho neuveriteľného, a mali pravdu.
Barcelona prehrala 0:4, vyhrávala 3:0, dostala gól, potrebovala ďalšie tri a za posledných šesť minút ich dala. Hneď po góle sa barcelonskí hráči rozbehli k rohovej zástavke, parížski pozerali do prázdna. Barcelonský tréner Luis Enrique sa rozbehol k svojim, parížsky Unai Emery ostal stáť s kamennou tvárou. Štadión sa nezrútil, a tak vieme, že vydrží všetko.
Hneď po góle bol koniec. Každý vedel, čo a ako sa stalo, nikto nevedel, čo a ako sa stalo. Bol to zápas, aké sa odohrávajú raz za desať? Dvadsať? Päťdesiat rokov?
Ako sme spomínali, Barcelona desiatykrát za sebou postúpila do štvrťfinále Ligy majstrov.
